akad. sochár Jan Lukáš

8.7.2020

 

Začneme obligátnou otázkou. Čo vás priviedlo k umeniu?

Ako asi väčšinu ľudí ma na dráhu umelca nasmerovali rodičia, presnejšie povedané otec. Pracoval ako archivár a v roku 1948 bol poslaný do Liberca, aby tu usporiadal nemecký archív. O dva roky neskôr bol premiestnený do Jablonca nad Nisou. Mal veľa známych, okrem iného výtvarníka Viktora Vorlíčka a vtedajšieho profesora umeleckej školy Viktora Kirchnera. Často s nimi hovoril a usúdil, že by pre mňa bolo vhodné štúdium na umeleckej škole. Po maturite som dostal umiestenku do medailérskej dielne umeleckých remesiel v Prahe, kde som pôsobil pol roka, a ďalšieho pol roka som strávil v Znaku Malá Skála, kde som získal svoje medailérske základy.

Kadiaľ sa vaša umelecká dráha uberala potom?

Dvadsať rokov som pracoval na voľnej nohe ako sochár a výtvarník. Po vojenčine som začal spolupracovať s Vráťom Novákom, ktorý so mnou chodil na pražskú Vysokú školu umeleckopriemyselnú. Mal v Jablonci prenajatú kováčsku dielňu vo Mšene. Keď sa začalo stavať sídlisko, o kováčsku dielňu sme prišli. V neďalekých Rýnoviciach sme získali starý teľatník, ktorý sme prebudovali na kováčsku dielňu, ktorú sme však nestačili dokončiť, lebo sa začalo stavať ďalšie sídlisko. To nás odradilo od ďalšej spoločnej kováčskej činnosti. Robili sme rôzne veci do architektúry, plastiky, pamätných tabúľ, medaily, okrasné mreže. Záber bol veľký, museli sme sa nejako živiť.

V Jablonci ste známy tiež ako pedagóg. Kedy vám napadlo, že by ste svoje skúsenosti chceli odovzdávať ďalším generáciám umelcov?

Nikdy som si nemyslel, že budem učiteľom. Dlho som sa tomu bránil. Zdeněk Linka, môj bývalý učiteľ zo strednej umeleckopriemyselnej školy v Jablonci, ma často lákal, ale ja som vždy s vďakou odmietal. Keď za mnou v školskom roku 1989/90 prišiel s tým, že jeden učiteľ ochorel, a tak potrebuje na pol roka výpomoc - doviesť posledný ročník k maturite -, kývol som. A nakoniec som ostal ďalších dvadsať rokov.

Neboli ste len takým hocijakým učiteľom - stali ste sa spoluzakladateľom miestnej medailérskej školy. Ako k tomu došlo?

V roku 1993, keď sa rozdelil štát, bola Česká republika bez mincovne, pretože československá mincovňa zostala v Kremnici. Česká mincovňa vtedy vznikla v Jablonci nad Nisou aj vďaka tomu, že tam bola škola, ktorá pripravovala rytcov. Po založení mincovne vznikla potreba rozšíriť študijné odbory priemyslovky priamo o medailérsky a mincovnícky odbor, a tak sme s kolegom Jiřím Dostálom v roku 1995 založili vyššiu odbornú školu Razená medaila a minca. Viedol som ju až do dôchodku. Čiže asi ďalších pätnásť rokov.

A čo vaša vlastná medailérska tvorba? S Českou mincovňou spolupracujete cez dvadsať rokov. Koľko ste za toto obdobie vytvorili návrhov?

Tých bolo príliš veľa na to, aby som ich mohol všetky spočítať, ale myslím, že mojou prvou realizáciou pre Českú mincovňu bola pamätná medaila pre ministerstvo zahraničných vecí v roku 1996. Je ťažké rozhodnúť, ktorú svoju mincu alebo medailu mám najradšej - je ich viac a za každou stojí veľa práce. Najbližšie sú mi historické témy a najradšej tvorím portréty českých panovníkov. V posledných rokoch som mal príležitosť pracovať na Jánovi Luxemburskom, Karlovi IV., Ferdinandovi III. alebo T. G. Masarykovi.

V Českej mincovni ste vnímaný predovšetkým ako medailér, ktorý oživuje diela starých mincmajstrov...

Špecializujem sa na repliky starých mincí, predovšetkým historických toliarov a dukátov. S prvou ponukou tejto práce ma Česká mincovňa oslovila v roku 1997. Postupne sme potom vytvorili napríklad štrnásťdielny cyklus toliarov nazvaný Hold historickým mincovniam alebo minisériu Dukáty troch kurfirstov. Prostredníctvom replík sme pripomenuli Františka Jozefa I., Národné divadlo, ale aj Octaviana Augusta. Tvorba replík je veľmi zložitá. Je to okrem iného hlavne drina. Dostanem starú mincu, fotku a podľa toho tvorím. Pri príprave sadrového modelu používam špeciálnu metódu zväčšovania odtlačku originálnej razby, ktorá v maximálnej možnej miere zachováva originálny reliéf a verne ho prenáša na repliku.

To však nie je všetko. Nie ste len akademický sochár a pedagóg, ale aj člen Komisie pre posudzovanie návrhov na české peniaze pri ČNB. Čo táto práca obsahuje?

Vo výtvarnej komisii Českej národnej banky je mnoho medailérov, sochárov, ale aj kunsthistorikov. Schádzame sa desaťkrát do roka a vyhodnocujeme anonymné návrhy v súťažiach vypisovaných ČNB. Z nich vyberáme tri najlepšie a tie v určenom poradí odporúčame bankovej rade na realizáciu. Rada má posledné slovo v tom, ktorý návrh bude použitý pri razbe českých pamätných mincí, a nemusí dať na naše odporúčania, čo sa aj čas od času stáva. Členom komisie som sa stal ako zástupca školy, ktorá vychováva množstvo mladých medailérov.

Jiří Dostál hovorí, že ste si medailérsku školu „narodili" pre radosť...

Áno a musím povedať, že som za to veľmi rád. Máme mnoho absolventov, ale aj študentov, ktorí sa zúčastňujú súťaží Českej národnej banky, a mnoho z nich má už za sebou realizácie svojich návrhov. Myslím, že sa na trhu uplatňujú veľmi úspešne, čo je dobrá vizitka jabloneckej školy.

 

2018

Česká mincovna
Loading...