Dúhovky, nemé peniaze, tlsťoch: Počiatky českého mincovníctva boli krušné

Prvým národom, ktorý na našom území užíval mince, boli Kelti. Napodobňovali zlaté platidlo macedónskych panovníkov, ktorému sa hovorilo statéry.

Keltské mince sa volajú rovnako, možno ste tento názov ale nikdy nepočuli. Vžilo sa pre nich totiž ľudovejšie pomenovanie: dúhovky. Tak im hovorili ľudia, ktorí staré keltské peniaze väčšinou nachádzali na poliach. Domnievali sa, že mince vyvierajú zo zeme v mieste, kde sa jej dotkla dúha, pretože ich najčastejšie objavili po prudkom daždi, keď sa mokrý kov zatřpytil v prvých slnečných lúčoch.

Neprehliadnite: Investícia do zlata, nad zlato alebo Zlaté sporenie Ćeskej mincovne

Zlato na dúhovky Keltom poskytli naše rieky, ktoré, bohužiaľ už veľmi dávno, bývali zlatonosné. Nie nadarmo sa oblasti juhočeskej Otavy hovorí Kalifornia staroveku. Tamojšie vyťažené piesky pripomínajú americké zlaté horúčky. Kelti boli ale na dlho posledný, kto sa mincovaniu na území dnešnej Českej republiky venoval. Naše krajiny sa na dlho dostali pod sféru vplyvu rímskej mincovej politiky a na ďalší „vlastný“ peniaz sme si museli počkať niekoľko dlhých storočí.

Ľudia nekvalitné mince lámali a museli ich na trhoviskách vážiť

Tou spomínanou mincou bol denár. Knieža Boleslav I. zvaný Ukrutný síce pravdepodobne chladnokrvne zavraždil svojho brata Václava, ale českú krajinu doviedol k prosperite. A to aj vďaka rozhodnutiu začať strieborné denáre, používané po celej Európe, raziť aj u nás. Dovtedy sa tu podľa historických prameňov platilo akýmisi šatôčkami, čo vzhľadom na fakt, že naša krajina leží v srdci Európy a krížili sa tu prakticky všetky veľké obchodné cesty, nebolo pre nás veľmi výhodné.

Na líci najstarších českých denárov by ste našli obrázok kríža a nápis, ktorý nenecháva nikoho na pochybách, že ide práve o Boleslavovo platidlo: BOLEZLAVS DUX. Rub zdobili názvy miest, kde peniaze vznikli. Na prvých bola Praha, potom sa pridávali ďalšie mincovne. Nakoniec ich ale všetky nahradili mená svätcov a patrónov.

Problém ale je, že sa časom začala rýdzosť výrobkov českých mincovní rapídne znižovať, čo samozrejme spôsobilo pri obchodovaní nemalé problémy. Ako náhradu silne znehodnotených denárov od 13. storočia ľudia často používali brakteáty, jednostranné tenké mince, ktoré trochu pripomínali gombík.

Zaviedol ich Přemysl Otakar I. Pôvodne mali priemer okolo 4 centimetre, časom sa ale zmenšili až na 28 milimetrov. Hovorilo sa im nemé mince, pretože na nich chýbali mená panovníkov. Podobný osud ako denárov stretol ale čoskoro aj je – strácali na rýdzosti. Výsledkom bolo, že si ich ľudia nepočítali, ale vážili, a rôzne ich olamovali, aby dosiahli požadovanú hodnotu.

Poriadne striebro – poriadny peniaz

Trápenie ľudí s nevyspytateľnou kvalitou denárov i brakteátov ukončila až mincová reforma Václava II. Panovník, ktorý si návrh reformy nechal spracovať u talianskych bankárov a právnikov, nechal od roku 1300 raziť slávny Pražský groš.

Mince, ktorej meno je odvodené z latinského výrazu Denarius Grossus, „tlstý denár“, bola tiež zo striebra. S váhou a rýdzosťou „tlsťocha“ sa ale denárov porovnávať rozhodne nemohli. Však sa aj vzácny kov používaný na výrobu grošu ťažil v bohatých strieborných ložiskách Kutnej Hory, ktoré vtedy čerstvo objavili. Líc groša zdobila česká kráľovská koruna. Po obvode sa písalo meno panovníka a text „z Božej milosti kráľ Český“, samozrejme v latinčine. Na rube ste mohli nájsť obrázok českého heraldického leva.

Podoba mince sa napodiv nikdy výrazne nezmenila. Sám Václav II. veľmi túžil po tom, aby groše zostali „stále a večné“. A chvíľu to vyzeralo, že sa mu prianie splní, pretože ťažké strieborné mince si bez problémov našli cestu aj za hranice českých krajín. Aj ich váha a rýdzosť však napriek tomu začali po čase kolísať, až sa dostali na takmer polovičnú hodnotu rýdzosti, než bola tá pôvodná. Prekliatie českých peňazí tak pokračovalo ďalej. Navyše prišli ďalšie problémy, ako napríklad husitské vojny, a tiež tlak medzinárodného trhu na menu zo zlata, alebo aspoň na zlato dobre naviazanú as nemennou kvalitou.

Luxemburgovci na tento dopyt reagovali svojimi zlatými florénmi a neskôr, za vlády Karola IV., zlatými dukátmi. Ale potom, v prvej polovici 16. storočia, uzrela svetlo sveta ďalšie mince z českého striebra. A tá nakoniec vošla do dejín, podmanila si Európu a dala názov mene, ktorá dodnes hýbe svetom. Bol to náš legendárny toliar.