História spoločnosti

Rozpad Československa

Až do roku 1992 razila veľkú väčšinu našich mincí Štátna mincovňa v Kremnici - do roku 1918 posledná mincovňa Uhorského kráľovstva a od roku 1918 jediná mincovňa Československej republiky. Toto jej postavenie bolo prerušené len trikrát. Najprv to bolo za Protektorátu Čechy a Morava, keď českomoravské mince razila v provizórnych podmienkach firma Vichr a spol. (dnes Kovona) v Lysej nad Labem. V roku 1953 zadalo ministerstvo financií tajnú prípravu a výrobu mincí pre peňažnú reformu do Sovietskeho zväzu a československé mince vyrazila v Petropavlovskej pevnosti Leningradská mincovňa. Naposledy sa z kapacitných dôvodov časť potreby dvojkorún a päťkorún vyrábala v britskej Kráľovskej mincovni v Llantrisante v roku 1991.

Rozpad československého štátu znamenal aj rozdelenie spoločnej meny a vznik nových peňažných jednotiek a s nimi nových bankoviek a mincí. Česko-slovenská menová rozluka bola vykonaná 8. februára 1993. Prejavila sa okolkovaním bankoviek troch najvyšších nominálnych hodnôt, zatiaľ čo bankovky nižších hodnôt a mince zostali v platnosti aj naďalej. Jednou z hlavných úloh centrálnej banky sa potom stalo zabezpečenie výtvarnej a technickej prípravy, výroby a vydania nových definitívnych platidiel - bankoviek a mincí Českej republiky.

České mince nadviazali na technickú a výtvarnú prípravu československých mincí, ktoré mali v časoch federácie nahradiť výtvarne nejednotné a ideovo aj technicky zastarané obiehajúce mince z 50. až 80. rokov. V januári 1992 prebehli súťaže na výtvarné návrhy nových československých mincí s nominálnymi hodnotami 10, 20 a 50 halierov, ktoré mali byť v nasledujúcom roku vydané do obehu. Použitie týchto návrhov pre české mince si samozrejme vyžiadalo prepracovanie lícnych strán a niektorí autori upravili aj rubové strany. Autormi boli Jiří Prádler (10 h), Jaroslav Bejvl (20 h) a Vladimír Oppl (50 h).

Vyššie nominálne hodnoty českých mincí potom museli vznikať od úplného začiatku. Pre nedostatok času a kvalifikovaných informácií bolo v septembri 1992 oslovených šesť autorov - Jarmila Truhlíková-Spěváková, Jaroslav Bejvl, Ladislav Kozák, Vladimír Oppl, Jiří Prádler a Josef Úprka -, aby vytvorili umelecké návrhy na korunovú mincu, ktoré potom mali byť inšpiráciou pre definovanie námetov ostatných nominálnych hodnôt.

Medzitým bola dopracovaná technická stránka nových mincí - tvary, priemery, hrúbky, hmotnosti, úprava hrán a ďalšie parametre. Pre tri najnižšie hodnoty (10, 20 a 50 halierov) bol zvolený hliník, pre tri stredné hodnoty (1, 2 a 5 Kč) oceľ pokovovaná niklom a pre tri najvyššie hodnoty oceľ pokovaná meďou (10 Kč), mosadzou (20 Kč) a kombináciou medi a mosadze (50 Kč). Dvojkoruna bola konštruovaná ako jedenásťhran, dvadsaťkorunáčka ako trinásťhran a päťdesiatkoruna je bimetalovou mincou, tvorenou farebne a čiastočne aj materiálovo odlišným medzikružím a stredom.

Ako najlepší vyhodnotila komisia expertov návrh Jarmily Truhlíkové-Spěváková, z ktorého potom po niekoľkých úpravách vznikla korunová minca. Súčasne dospela komisia k záveru, že nebol nájdený žiadny nový jednotiaci prvok pre lícne strany všetkých nominálnych hodnôt, a odporučila, aby sa ústredným motívom líca všetkých mincí stal heraldický český lev. Predložené návrhy na korunovú mincu tak skutočne čiastočne poslúžili ako námetová inšpirácia pre vyššie hodnoty, ktoré na základe priameho zadania vypracovali Jarmila Truhlíková-Spěváková (2 Kč), Jiří Harcuba (5 Kč), Ladislav Kozák (10 a 50 Kč) a Vladimír Oppl ( 20 Kč).

Hľadá sa mincovňa

Súbežne s tvorbou výtvarných návrhov prebiehalo hľadanie mincovní, ktoré by vyrobili nové české mince v požadovanom nábehovom objeme okolo 700 miliónov kusov. Pre porovnanie - súčasná ročná výroba českých obežných mincí je v dlhodobom priemere okolo 100 miliónov kusov. Vzhľadom na stratu vlastnej mincovne po zániku Československa a k prerušeniu kontinuity českého mincovníctva zrušením mincovne v Prahe v roku 1857 nebolo pochýb, že razba aspoň prvej a rozhodujúcej časti nákladu ročníka 1993 bude musieť byť urobená v zahraničí.   

V októbri 1992 preto banka vypísala súťaž na razbu českých obežných mincí, na ktorú reagovalo 21 mincovní. Očakával sa aj určitý záujem tuzemských súkromných podnikov z oblasti kovovýroby so strojovou a s logistickou základňou, kvalifikovanými odborníkmi a so skúsenosťami s technológiou lisovania. Štátna banka nemala v úmysle iniciovať ani podporovať prípadné budovanie vlastnej mincovne v podobe štátneho podniku alebo svojej organizačnej zložky. Podobný záujem niektorých organizácií a miest bol preto odmietnutý.

Hlavným kritériom pri výbere dodávateľa bola ekonomická výhodnosť, teda ponúknutá výrobná cena pri splnení kvality a dodržania termínov dodávok, od ktorých závisela obmena obeživa. Týmto kritériám najlepšie vyhoveli nemecká mincovňa v Hamburgu (pri hodnotách 10, 20 a 50 h a 10, 20 a 50 Kč) a kanadská mincovňa vo Winnipegu (pri hodnotách 1, 2 a 5 Kč), ktoré potom vyrobili a dodali väčšiu časť mincí ročníka 1993 a menšiu časť mincí ročníkov 1994 a 1995.

Prvá česká minca, päťdesiatkoruna, bola vyrazená v mincovni v Hamburgu 13. januára 1993 o 9:00 hodín. Sériová výroba sa začala 8. februára 1993, prvý kamión s mincami prišiel do Prahy 10. marca 1993 a 7. apríla 1993 bola táto prvá česká minca uvedená do peňažného obehu.

Ponuku na výrobu českých mincí poslali aj dva české podniky, ktoré ponúkli zaistenie časti dodávok (hliníkových mincí) bez cudzích investícií. Na základe cenovej výhodnosti a vypracovania komplexného projektu vlastnej razby mincí sa o vybudovanie tuzemskej mincovne ďalej rokovalo s akciovou spoločnosťou Bižuterie v Jablonci nad Nisou.

Jablonecká Bižuterie

Razba mincí v Jablonci nad Nisou bola nápadom dlhoročného pedagóga a riaditeľa tamojšej strednej umeleckopriemyselnej školy (a neskôr aj vyššej odbornej školy) Jiřího Dostála. Jeho víziu potom v podniku Bižuterie realizoval najmä Jan Vízek, v rokoch 1993 - 2010 fakticky (aj keď v rôzne menených pozíciách) obchodný riaditeľ mincovne.

Na jeseň roku 1992 sa uskutočnilo prvé stretnutie predstaviteľov Bižuterie s centrálnou bankou (vtedy ešte federálnym ústredím Štátnej banky československej) a rokovania o spôsoboch financovania výstavby a vybavenia mincovne. Prvé zahraničné cesty - smerujúce do viedenskej mincovne, do spoločnosti Deutsche Nickel vo Schwerte, do hamburskej mincovne, berlínskej mincovne a k ich subdodávateľom - sa potom stali základom zaistenia dodávok strojov, ďalších technológií, strižkov a razidiel a zdrojom skúseností. V priebehu januára až mája 1993 boli vykonané potrebné stavebné práce a jablonecká mincovňa bola postupne vybavená potrebným základným zariadením na čele s dvoma rýchlobežnými lismi typu Gräbener MPU 156.

Úspech celej prípravy razby mincí v Bižuterii bol výsledkom šťastnej súhry kolektívu zainteresovaných pracovníkov, medzi ktorými zohrali popri Janovi Vízkovi absolútne zásadnú úlohu Josef Pazour, od roku 1993 fakticky (v rôzne nazvaných pozíciách) hlavný technológ mincovne, a tiež Miroslav Vítek, v rokoch 1993 - 2015 fakticky (v rôzne nazvaných funkciách) výrobný riaditeľ mincovne.

Skúšobná prevádzka sa v Jablonci nad Nisou začala 23. júna 1993 a o deň neskôr schválila Česká národná banka vzorové odrazky prvých razených halierových mincí. Prevádzka bol slávnostne otvorená 1. júla 1993. Vybudovanie prevádzky mincovne však bolo ešte len začiatkom cesty jabloneckej mincovne na zvládnutie všetkých výrobných požiadaviek Českej národnej banky, neskôr i zahraničných emitentov a ďalších verejných a súkromných zadávateľov, a nakoniec aj vlastného, stále širšieho a ambicióznejšieho, emisného programu.

V roku 1994 prestala byť jablonecká prevádzka iba miesto razby a stala sa skutočnou mincovňou. Bola vybavená automatickým redukčným strojom Bema, lisom na rozmnožovanie raziacich nástrojov Sack & Kiesselbach a zariadením na povrchovú úpravu razidiel. Potrebe týchto prác zodpovedalo aj doplnenie zodpovedajúcim personálom, najmä kovorytcami. Napokon veľké rytecké zázemie bolo jedným z dôvodov, ktorý hovoril pre vybudovanie mincovne práve v Bižuterii. Prvými rytcami mincovne boli Ivan Eyman a Jaroslav Hrách a v 90. rokoch sa ich počet rozrástol až na šesť. Neskoršie obstaranie produktívnejšieho bezdotykového redukčného stroja Impala umožnilo počet rytcov opäť znížiť aj pri zvýšení počtu emisií a rýchlosti ich vzniku.

Počas roku 1994 už jablonecká mincovňa zvládala celý výrobný proces - spracovanie modelov, redukovanie, rytecké úpravy, rozmnožovanie razidiel a razbu. To súbežne s vybavením razbovej sály lisom na razbu mincí z drahých kovov umožnilo preniesť do Jablonca aj razbu pamätných mincí. Prvé štyri české strieborné pamätné mince boli vyrobené vo Viedni, v Llantrisantw a Kremnici. Piatu - s motívom ochrany a tvorby životného prostredia v bežnej (štandard) aj špičkovej (proof) kvalite - vyrobila na záver roku 1994 jablonecká mincovňa. Krátko nato nasledovala výroba prvej českej zlatej mince Koruna česká.

Česká mincovňa

V roku 1996 bol názov divízie Českej mincovne obsiahnutý do názvu celého podniku - Bižuterie Česká mincovna. Akciová spoločnosť zhodou okolností práve od roku 1996 vyrába všetky české obežné aj pamätné mince. Svoje postavenie však nezískava automaticky a o mincové zákazky sa musí opakovane uchádzať vo výberových konaniach domácich i zahraničných zadávateľov.

Po roku 2000 sa situácia spoločnosti pomaly, ale nezadržateľne zhoršovala. Kým mincová výroba rozkvitala, bižutérna výroba sa dostávala do hlbokej krízy, najmä v dôsledku silnej konkurencie z juhovýchodnej Ázie. Podnik však tejto situácii dlho úspešne čelil a v roku 2003 oslávil za účasti významných predstaviteľov Európskej únie a európskych mincovní 10. výročie svojej mincovej výroby. V podniku potom došlo k opakovaným organizačným zmenám vrátane zmien názvu spoločnosti - najprv na Ornela a neskôr na Jablonex Group. Kríza vyvrcholila ukončením bižutérnej výroby a predajom mincovne novému majiteľovi. Spoločnosť Monetica obnovila toľko potrebné investície do výrobného zariadenia pochádzajúceho prevažne z roku 1993. Najmä bol komplexne modernizovaný jeden rýchlobežný lis Gräbener a tiež došlo k obmene kaliaceho zariadenia a baliacej linky.

V súčasnosti sú v peňažnom obehu Českej republiky takmer 2 miliardy kusov obežných mincí. Aj s už neplatnými a úradne zničenými mincami ich Česká mincovňa od roku 1993 do súčasnosti vyrobila viac ako 3 miliardy kusov. Súčasne vyrazila takmer 2,5 milióna kusov strieborných mincí a vyše 400-tisíc kusov zlatých mincí. Oveľa dôležitejšia ako kvantita je však kvalita vyrábaných mincí, v ktorej si Česká mincovňa dlhodobo udržuje veľmi vysoký štandard.

Skutočnou zaťažkávacou skúškou pre všetky profesie v mincovni sa stalo množstvo mincových aj medailových emisií v jubilejných rokoch 2018 a 2019, takých významných pre českú štátnosť a českú menu. Vrcholom týchto prác bola nepochybne vysokohmotnostná zlatá minca s nominálnou hodnotou 100 000 000 Kč s priemerom 535 mm a hmotnosťou 130 kg, ktorú vyrobila Česká mincovňa v kooperácii s dvoma zahraničnými partnermi, a stala sa tak jednou z nemnohých svetových mincovní, ktoré mali príležitosť zaoberať sa podobným gigantickým projektom.

Česká mincovňa však nemôže zaspať na vavrínoch. Čakajú ju obmena lisu na rozmnožovanie raziacich nástrojov, modernizácia ďalšieho prípravného a výrobného zariadenia a pravdepodobne aj vybudovanie linky na povrchovú úpravu strižkov pred razbou. A každý nezávislý návštevník by Českej mincovni určite poprial dôstojnejšie pôsobisko - v novej, ideálne vlastnej budove, samozrejme v Jablonci nad Nisou, teda v meste, ktoré má takú veľkú tradíciu kovovýroby aj dostatok skúsených a erudovaných odborníkov. To všetko bude hlavnou úlohou predstaviteľov Českej mincovne do budúcich rokov.

JUDr. Jaroslav Moravec, Ph.D., hlavný metodik ochrany platidiel v Českej národnej banke 

2018