Lenka Nebeská, DiS.

Povedzte nám o svojom detstve. Tušili ste, že sa budete venovať umeniu?

Celým detstvom ma sprevádzala záľuba v čítaní kníh a výtvarnom umení. Veľmi rada som niečo vyrábala a kreslila. Motala som sa aj okolo väzby kníh. Babička bola knihárka a veľmi moje záujmy podporovala. Stále som mala k dispozícii zvyšky rôznych materiálov, ktoré som používala na zhmotnenie svojej fantázie. To boli činnosti, ktoré ma najviac bavili a pri ktorých som sa cítila spokojne. Milovala som prírodu a trávila som v nej dosť času. Nebola som tak úplne dieťa s mnohými kamarátmi, bola som skôr samotár. Môj dedo udržiaval v rodine názor o „pravej úlohe a postavení ženy v spoločnosti". Myslím, že práve to ma dosť ovplyvnilo. Už ako dieťa som bola svojhlavá a úplne som odmietala spoločenské vzorce. Od základnej školy ma strašne desila predstava stereotypu.

Ako sa stalo, že ste si vybrali práve medailérstvo?

Medailérska profesia si ma vlastne zvolila sama. Po strednej škole - odbor umelecký keramik - som chcela ďalej študovať, ale na vybranú školu sa mi nepodarilo dostať. Na konci leta po maturite, keď som stále netušila, čo budem robiť, prišiel úplne nečakaný list z jabloneckej vyššej odbornej školy. V ňom bola ponuka zúčastniť sa talentových skúšok konajúcich sa nasledujúci týždeň. Mala som tak veľmi krátky čas, aby som sa rozhodla a zistila, čo vlastne odbor „razená medaila a minca" obsahuje. Nemala som čo stratiť, takže rozhodnutie nebolo veľmi ťažké. Časom som sa od jedného zo svojich profesorov dozvedela, že kontakt na mňa získali zo školy, kde som sa neúspešne snažila o prijatie. Oproti ostatným spolužiakom, ktorí boli rytci kovu, som sa musela doučiť prácu s novým materiálom a osvojiť si základy ryteckého remesla. Predsa len ako keramik som dovtedy pracovala predovšetkým s hlinou a sadrou. Dodnes som svojim profesorom vďačná za dôveru, ktorú do mňa vložili, keď ma prijali. Otvorili mi tak úplne nový svet. Už počas štúdia som mala príležitosť pracovať na návrhoch mincí a medailí pre Českú mincovňu aj Českú národnú banku, kde som súťažila s renomovanými sochármi. Modelovala a kreslila som doslova od rána do večera. Ak sa kariéra počíta od prvej realizovanej zákazky, tak sa tejto profesii venujem od nástupu do školy v roku 2005.

Čo máte na svojej práci najradšej?

Táto práca nie je nikdy rovnaká. Je to vždy nová výzva, na ktorú sa teším. Znamená pre mňa predovšetkým slobodu - možnosť tvoriť, realizovať svoju fantáziu, učiť sa a hrať sa. Mám veľmi rada aj samotný proces - kresbu, modelovanie, rytie do sadry.

A čo je na medailérstve naopak najťažšie?

Niekedy sú to termíny - napríklad keď sa objaví téma, s ktorou by som sa chcela oveľa viac pohrať. A niekedy sú tým najťažším témy - keď ma daná téma neosloví a nepríde mi zaujímavá, ide to ťažko.

Aké sú vaše koníčky? Ako relaxujete?

Mojimi koníčky sú predovšetkým moja profesia a potom knihy a starožitnosti, ktoré rada renovujem. S partnerom, s ktorým som už sedemnásť rokov, žijeme na okraji Prahy, v Zbraslavi. Rada sa starám o našu malú záhradku a veľa času mi zaberú naše zvieratá - pes, mačka, morča a had. Relaxácia je niečo, čo sa snažím naučiť. Paradoxne mám v poslednom čase pocit, že najviac relaxujem pri práci na záhrade a stavbe domu, ktorý svojpomocne budujeme. Som síce fyzicky unavená, ale hlava si ohromne odpočinie.

Ako vás vnímajú vaši mužskí kolegovia?

Pevne verím, že ma ostatní medailéri - muži - posudzujú podľa mojich schopností. Musím uznať, že sa sem-tam stretávam s názormi, ktoré rozlišujú „mužské a ženské umenie", ale v spoločnosti medailérov sa mi to nestalo. V mojom inom ako profesijnom okolí však mávam pocit, že sa na ženu, ktorá sa živí výtvarnou činnosťou, sochárstvom či keramikou, nazerá s istou iróniou. Ako na akúsi „tvorilku", ktorá si len vypĺňa svoj voľný čas, a nie ako na plnohodnotného odborníka.

Pochváľte sa svojimi úspechmi.

Veľkým úspechom pre mňa bolo víťazstvo v súťaži na návrh striebornej pamätnej mince pre Českú národnú banku. Témou bolo výročie režiséra Karla Zemana - autora filmov, ktoré som mala ako dieťa naozaj veľmi rada. Za úspech považujem aj účasť na svetových prehliadkach medailí, kde má moja práca tú česť byť vystavená po boku renomovaných medailérov a reprezentovať české medailérstvo. Úspechom je aj každá minca a medaila, ktorá opustí brány mincovne a stane sa súčasťou niekoho zbierky. V súčasnosti ma zamestnáva predovšetkým práca na sérii dvanástich mincí venovaných pamiatkam UNESCO. Cyklus je unikátny, pretože mince sú vyrazené z platiny. Pre mňa je to nová skúsenosť, pretože razba do platiny si vyžaduje ešte nižší reliéf, ako je zvyčajné pri strieborných či zlatých minciach.

Chceli ste niekedy so svojou prácou seknúť?

Keď je človek na voľnej nohe, niekedy je ťažké sa uživiť - obzvlášť v profesii sochár - medailér. Preto robím aj iné práce. Mám keramickú dielňu, robím lektora keramiky, príležitostne spolupracujem s reštaurátormi kachľových pecí a vyrábam repliky kachlí, reštaurujem keramické a sadrové plastiky a tak ďalej. Samozrejme už mi mnohokrát napadla myšlienka so všetkým seknúť, ale to sa týkalo prác s výnimkou medailérstva. Medailérstvo by som neopustila. Neurobím nič, čo by mi znemožnilo naplno sa venovať medailérskej tvorbe.

Ako vidíte svoju budúcnosť ?

Priala by som si mať stále dostatok medailérskych príležitostí a pevne dúfam, že sa svojej profesii budem môcť venovať celý život. Aj na medailérstvo útočia optimalizácie práce a trochu sa bojím, že nás raz nahradia počítačoví grafici a stroje. A potom medailéri, ktorí ešte návrhy kreslia ceruzkou a modely pripravujú ručne, budú niečo ako múzejný exponát s popisom „tak sa to robilo predtým".

2019